FESTIVAL SNOV 14.06.2025, Ateliérik duše, Brezno, Šiašovo 4
Dňa 14.06.2025 sa v Ateliériku duše v Brezne uskutočnila vízia spoločného stretnutia snivcov z celého Slovenska.
Ateliérik Duše je nádherné miesto na strednom Slovensku a jeho majitelia – Bibi Furdikova ho spolu so svojim mužom Robim pripravili pre nás takým spôsobom, že sme sa cítili, ako keby sme vstúpili do liečivého kúpeľa.
Zažili sme snový deň plný radosti, láskavosti, magickosti, prenádherné stretnutie blízkych duší, ktoré majú radi svoje sny a vnímajú, že na hlbokej úrovni sme všetci JEDNO. Zišli sa ľudia, ktorí sa poznali cez svoje sny a nemuseli si nič vysvetľovať, hneď spolu komunikovali, akoby sa poznali celé roky. Tvorili sa rôzne skupinky, ktoré debatovali a zároveň popritom bežali prednášky.
Na úvod festivalu organizátorka privítala snivcov, následne začal pripravený program. Po dvoch skvelých prednáškach sme sa presunuli z prednáškovej sály k altánku a stolu hojnosti, na ktorý každý zo snivcov priniesol nejaké svoje dobrotky. Po výdatnom hodovaní sme sa zvolaním šamanského bubna vrátili späť do prednáškovej sály. A vynikajúce prednášky pokračovali až do večerných hodín, a kto sa chcel dozvedieť viac, mohol sa prednášajúcich pýtať aj po oficiálnom ukončení festivalu. Určite treba spomenúť aj magický zážitok so záchranou ďatla. A na záver sa ešte večer pri ohni opekali špekačky či slaninka. A medzitým plynuli rozhovory a všetko sa krásne prepájalo jemnými nitkami spoločnej prítomnosti. A krásna energia stretnutia stúpala zľahka do výšky a šírila sa ďalej do sveta.
Program festivalu a prednášky jednotlivých snivcov si môžete prečítať na nasledujúcich stranách. Prednášajúci uviedli svoje poznatky a skúsenosti bez nároku na honorár.
ĎAKUJEM vrúcne všetkým snivcom, prednášajúcim, rodinným príslušníkom a proste všetkým, ktorí sa akokoľvek zúčastnili festivalu, každý prispel tým najlepším zo seba, a preto sa aj festival udial tak nádherným spôsobom.
ĎAKUJEM vrúcne aj vesmíru, Bohu, že nám bol naklonený a dovolil, aby sa stal takýto zázračný a naplnený deň.
A už sa tvorí aj budúci ročník, koho takéto neformálne stretnutie snivcov láka, ste srdečne pozvaní.
Zuzka a tvorivý snový tím
PREDNÁŠKY NA FESTIVALE SNOV:
Liečivé sny
Čo sú to liečivé sny a či je možné si v snoch vyliečiť zdravotné problémy.
Zuzka Foltýnová
Castaneda a toltécka cesta snivca
Toltécka cesta k dokonalosti a úloha snenia v nej.
Tina
Sny a tarot
Návod ako vykladať sny pomocou tarotových kariet.
Bibi Furdiková
Spánok, sny a smrť
Odtabuizovanie smrti. Naše predstavy a príprava na dôstojnú smrť.
Mária Lucia Rehušová
Kapitola Kvantum
Čítanie zo svojej sci-fi knihy inšpirovanej snami.
Jonatán Foltýn
Ako správne spať
Dýchacie a meditačné techniky pre dobrý spánok.
Katarínka Čečotová
Intuitívny spev
Intuitívny spev a hra na liečivé hudobné nástroje.
Magdaléna Orolinová
Sen ako skutočnosť, skutočnosť ako sen a vízia civilizácie
Čo je to, čo voláme realita a čo je vo svojej podstate sen?
Iggy Svetlomír Vedomý
Lucidné sny ako kultivácia vedomia
Otázky snivcov na tému lucidných snov.
Jozef Gondol
Liečivé sny
Čo sú to liečivé sny a či je možné si v snoch vyliečiť zdravotné problémy.
Zuzka Foltýnová
Všetci vieme, čo je to sen, ideme večer spať a sníva sa nám sen, každý má za noc asi 4 až 6 snov. Tento fenomén zaujíma veľmi aj vedu a sú stovky vedcov, ktorí sa spánku a snom venujú, sú desiatky spánkových laboratórií po celom svete a veľa vedeckých štúdií.
Základný vedecký opis, čo je sen ako taký, kedy sa nám sny snívajú, čo sa deje vtedy v mozgu, spánkový diagram atď, toto veda už vyskúmala celkom dobre, ale je fascinujúce, že ani v dobe AI nevieme presne, načo nám sny slúžia, teórií je veľa. Každá má tak trochu pravdu – emočné spracovanie, konsolidácia pamäte – triedenie, ukladanie, prepájanie informácií, kreativita a intuícia, psychológia a spiritualita, Freud – sny sú kráľovská cesta do nevedomia, prejavujú sa v nich potlačené túžby a traumy, Jung – sny sú reprezentáciou archetypov a kolektívneho nevedomia – ukazujú nám cestu k osobnému vývoju – k individuácii, čiže snívanie je jav komplexný, ktorého ale skutočná podstata zostáva zatiaľ skrytá.
No a keď mám ja nejaký jav, snažím sa pochopiť jeho podstatu tak, že idem do hĺbky daného slova cez lingvistiku starého jazyka, ktorý má pre mňa príbuzenstvo aj so slovanskými jazykmi a to je sanskrit.
LIEČIVÉ SNÍVANIE je výraz, ktorý keď som skúmala do hĺbky, tak sa ukázalo, že je to:
vysoko organizovaný, hierarchický proces, ktorého cieľom je očisťovať a tým regenerovať všetky naše telá pomocou voľného prúdenia vedomej energie
A teda liečivé snívanie sa týka nielen tela fyzického, ale aj našej jemnohmotnej energetiky.
Z tejto definície vyplýva, že liečivé sny sú vlastne všetky naše sny, ale sú medzi nimi také, kde ozaj príde k priamemu vyliečeniu.
Uvediem môj liečivý sen, na ktorom sa dá ľahko uvidieť proces vyliečenia. Sen sa viaže k obdobiu spred 17 rokov. V tom čase som bola veľmi frustrovaná, depresívna, úplne hotová zo svojho života, nespokojná. A oslabená imunita vyústila do ťažkého zápalu pľúc, kedy som musela absolvovať 3 fázovú ATB liečbu a následne mi na bežnej prehliadke u gynekologičky povedali, že mám rakovinu krčka maternice. Nasledovali vyšetrenia, kde sa nález potvrdil a návrh na operáciu. Zároveň som sa zo dňa na deň stala makrobiotičkou a začala robiť 42 dňovú protirakovinovú liečbu. A veľmi som túžila ísť ešte k moru. Moji dvaja kamaráti ma posadili do auta a išli sme do Aquileia na Grado, do severného Talianska. Stretnutie s morom bolo prenádherné a v noci sa mi sníval takýto sen:
Idem cez nejaký les a prídem k neveľkému jazeru. Jeho hladina je pokojná a voda je číra. Sadnem si na okraj brehu, pozerám do vody. V jednu chvíľu spadnem do jazera. Nijako sa nebránim. Viem, že je to môj koniec. Telo padá a padá, vnímam, že sa o chvíľu už nebudem môcť nadýchnuť, tiaž vody na pľúca je veľmi silná. Dopadnem na dno jazera a zomieram. Jasne si uvedomujem, že telo končí. Lenže na moje prekvapenie moje vedomie samej seba nezomiera. Stále si uvedomujem seba. A dokonca sa moje vedomie seba začína rozpínať do priestoru a s tým prichádza svetlo. V tej chvíli sa do jazera vnorí obrovská ruka, zdrapí ma za tričko na hrudi a ťahá ma nahor, von z jazera. Keď sa vynorím nadýchnem sa z plných pľúc. A zároveň sa posadím na posteli a zobudím sa. V tej chvíli viem, že budem žiť ďalej.
Výlet v Aquileia pokračoval svojim tempom, bolo to nádherné stretnutie s morom aj blízkymi dušami a doma som pokračovala v makrobiotike, následne som sa stretla aj liečiteľom, ktorý mi dal ďalšie odporúčania. Operácia sa nakoniec z rôznych dôvodov ani neuskutočnila. A krčok maternice sa naozaj vyliečil.
Môj život sa už ďalej uberal v inom rytme, depresie sa mi už nikdy nevrátili v takej sile, aj keď bežné pochybnosti sem tam určite.
Snívalo sa mi aj veľa iných liečivých snov, napríklad, že sa mi vyliečil môj zničený členok s roztrhnutými šľachami, ale tu sa podobný zázrak neudial. Čiže tu vyvstáva otázka, že prečo prečo sa v spomenutom sne zázrak stal a so šľachami nie?
Samozrejme, keď odhliadneme od „vyšších síl“, ktoré proste rozhodli, že takto to bude, tak sa ponúka zaujímavé riešenie – a to je zmena na úrovni jemnohmotnej energetiky.
Aby sme mohli pochopiť túto zmenu, tak je potrebné pochopiť, čo je to multidimenzionalita človeka. Opíšem tento fenomén teraz iba veľmi zjednodušene.
MULTIDIMENZIONALITA NAŠEJ BYTOSTI
čo to je multidimenzionalita človeka?
človek nie je iba fyzické telo, a teda okrem tela fyzického máme aj iné jemnohmotné telá, ktoré si kľudne môžme volať aj duša
koľko máme tiel?
literatúra cez skúsenosti osvietených Majstrov hovorí o rôznom počte tiel, ale ja pracujem so siedmimi telami – telo fyzické, energetické, astrálne zvané aj emočné, mentálne, kauzálne, budhické, Božské Bytie alebo aj Čisté Vedomie, Boh už akokoľvek si TO budeme volať
najbližšie k telu fyzickému je telo energetické a to je aj telo, v ktorom sa udiala hlavná zmena v mojom sne, a tá zmena priniesla okamžitú reakciu v tele fyzickom, ale samozrejme sa toho zúčastnili aj ostatné jemné telá
čo je to energetické telo?
má približne rovnaký tvar ako fyzické telo, vybieha z neho do vzdialenosti asi päť až desať centimetrov
energetické telo je prostredníkom medzi telom fyzickým a vyššími telami
prenáša informácie medzi nimi, a ak je oslabené, tento tok informácií neprebieha správne a človek začne mať postupne zdravotné problémy
skôr než sa choroby prejavia vo fyzickom tele, prejavia sa v tele energetickom ako bloky v toku energií
prenos informácií je zvyčajne nasledovný – mentál – astrál – energetické – fyzické
rastliny, kvety, ale hlavne stromy vyžarujú energiu, ktorá sa podobá energetickému telu človeka, a preto je tak liečivý pobyt v lese
čo sa nachádza v energetickom tele?
– pránická trubica – nádí a čakry
čo je to pránická trubica
pránická trubica – v sanskrte sa často označuje aj ako suṣumṇā je hlavný energetický kanál nášho jemnohmotného tela, ktorý prebieha paralelne s chrbticou, od koreňa chrbtice – mulādhāra čakra až po temeno hlavy – sahasrāra čakra, týmto kanálom prúdi energia čchi / Čína/ alebo prána /India/, živa /Slovania/, z tejto pránickej trubice vybiehajú hlavné kanáliky nádí
čo sú to nádí
sú to jemnohmotné energetické kanáliky alebo dráhy, ktorými v tele prúdi prāṇa – životná sila, ich úlohou je prenášať energiu a informáciu, na hmotnej úrovni zodpovedajú našim nervom, máme tri hlavné nádí – ida, pingala, suṣumṇā – tieto tri nádí sa krížia v čakrách – energetických centrách, čo vytvára špirálu podobnú dvojitej závitnici DNA
čo sú to čakry?
čakry sú energetické centrá, sú to akési centrály, ktoré energiu prijímajú zvonka a distribuujú ju do ďalších úrovní
koľko máme čakier je tiež otázka, literatúra uvádza počet od 7 až po 24, ja pracujem so siedmimi čakrami
čo je to energia?
energia je pojem, ktorý sa používa v rôznych oblastiach – vo vede, filozofii, duchovne, základná predstava pre všetky tieto oblasti je podobná:
energia je schopnosť telesa konať prácu, alebo je to spôsob, akým sa niečo hýbe alebo mení
v mnohých kultúrach energia označuje ŽIVOTNÚ SILU, ktorá udržuje vesmír a bytosti v nej živé, je to všadeprítomné energetické pole
človek ako celok, ako multi bytosť je schopný túto energiu zachytávať, spracovávať a používať ju, túto energiu je možné naučiť sa nielen vnímať, ale s ňou aj vedome pracovať
každý človek túto energiu vníma inak, niekto ju vníma ako brnenie v prstoch, niekto ako chladivý vánok, niekto naopak ako teplý vánok, niekto ako nakysnuté cesto alebo žuvačku, niekto ju dokáže aj vidieť, napríklad ako zlatistý kmitavý pohyb drobných častíc, niekto ju vidí ako striebristú, niekto ako bielo zlatú, ale väčšina ľudí ju nedokáže vidieť, pretože nemá otvorené tretie oko, ale dokáže ju pocítiť
OPIS CVIČENIA, cez ktoré je možné túto energiu zavnímať a použiť ju na liečenie svojho tela, cvičiť je najlepšie ráno, pretože je to výrazne energetizujúce cvičenie, rozprúdi lymfu, dodá energiu a potrebné endorfíny
ZÁKLADNÝ POSTOJ – nohy rozkročené na šírku ramien, mierne pohupovanie v kolenách, je to postoj pri cvičení 8 kusov brokátu
POČET CVIKOV – Každý cvik je dobré robiť 8x, prípadne násobok 8, číslo vychádza z čínskych cvičení, ale je to na každom človeku, kľudne cvičte intuitívne tak, ako si žiada vaše telo
SAMOTNÉ CVIČENIE
Pošúchanie dlaňami
Poklepávanie zápästím
Poklepávanie bokmi dlaní
Trenie nechtami o seba
Dlane v päsť a poklepávanie po prednej časti hrudníka, následne po chrbte
Plesnutie celými dlaňami na ramene a dolnej časti chrbta
Plesnutie celými dlaňami na ramene a dolnej časti chrbta s rotáciou
Poklepávanie celými dlaňami na tvári, prednej a zadnej časti krku, poklepávanie po hlave iba končekmi prstov
Poklepávanie na zadnej časti chrbta celými dlaňami
Poklepávanie ľavej ruky dlaňou pravej ruky, smerom nadol po vnútornej časti ruky, smerom nahor po vonkajšej časti ruky
Poklepávanie pravej ruky dlaňou ľavej ruky, smerom nadol po vnútornej časti ruky, smerom nahor po vonkajšej časti ruky
Poklepávanie ľavej a pravej nohy dlaňami oboch rúk, smerom nadol po vnútornej časti nôh, smerom nahor po vonkajšej časti nôh
Pošúchanie dlaňami
Rozkrútenie čakier, od prvej – Muladhara až po poslednú Sahasara
Pošúchanie dlaňami
Ťahanie energie zo zeme cez pránickú trubicu smerom zdola nahor, až nad hlavu, a smerom z neba smerom zhora nadol
Pošúchanie dlaňami
Očista energetického obalu celými dlaňami
Pošúchanie dlaňami
Ťahanie energie zo zeme do 1 energetického centra / Muladhara, Svadhisthana, Manipura/
Práca s naťahanou energiou v 1 centre – najprv rýchlo, ako keď sa ťahajú kováčske mechy, následne čo najpomalšie, energiu medzi dlaňami priložiť na bolestivé miesto v tejto oblasti alebo na tráviacu, vylučovaciu alebo aj rozmnožovaciu sústavu
Pošúchanie dlaňami
Ťahanie energie z okolia do 2 energetického centra / Anahata/
Práca s naťahanou energiou v 2 centre – najprv rýchlo, ako keď sa ťahajú kováčske mechy, následne čo najpomalšie, energiu medzi dlaňami priložiť na bolestivé miesto v tejto oblasti alebo na srdce či dýchaciu sústavu
Pošúchanie dlaňami
Ťahanie energie z okolia do 3 energetického centra / Višudhi, Adžňa, Saharára/
Práca s naťahanou energiou v 3 centre – najprv rýchlo, ako keď sa ťahajú kováčske mechy, následne čo najpomalšie, energiu medzi dlaňami priložiť na bolestivé miesto v tejto oblasti alebo na mozog, oči, uši, hrdlo
Poďakovať jednotlivým centrám.
Castaneda a toltécka cesta snivca
Toltécka cesta k dokonalosti a úloha snenia v nej.
Tina
DÁVNE UČENIE TOLTÉKOV
„ Hledat svobodu, to je jediná hnací síla, kterou znám. Svobodu odletět tam do té nekonečnosti. Svobodu rozplynout se, zvednout se, být jako planoucí svíce, která září proti světlu miliard hvězd, a přesto zůstavá nedotčena, protože nikdy nepředstírala, že je něčím víc než tím, čím opravdu je, totiž pouhopouhou svíčkou.“
V roku 1968 vyšla prvá kniha Carlosa Castanedy Učenie Dona Juana. Mladý študent antropológie na Kalifornskej univerzite sa vybral do Mexika hľadať medzi pôvodnými obyvateľmi informátora, ktorý by mu povedal viac o tradícii užívania halucinogénnych rastlín a húb medzi Indiánmi. Netušil, že takého človeka nielen stretne, ale nedobrovoľne sa stane na niekoľko rokov jeho žiakom a pokračovateľom dávneho indiánskeho toltéckeho učenia.
Starý jakijský Indián Juan Matus nám v dvanástich knihách, ktoré Castaneda následne napísal, podal ucelený komplex toltéckeho výkladu sveta a možností nášho vnímania, ktoré sa bežnému smrteľníkovi zdajú priam nemožné.
Toto toltécke učenie sa tajne šírilo, z jednej generácie čarodejov na ďalšiu, po tisícky rokov. Dnes je k dispozícii každému z nás.
EMANÁCIE a BOD SPOJENIA
Toltéci sami seba nazývali „vidiaci“, alebo žreci. Je to preto, lebo sa naučili vidieť svet ako energiu, čiže priamo ho vnímať v jeho podstate. Hovoria, že my, bežní smrteľníci sa na svet pozeráme, vidíme teda len jeho povrch. Toto vnímanie povrchu je ale naučené, pretože nás od detstva k nemu vychovávajú. Ak by dieťa vyrastalo medzi čarodejmi, dokázalo by prirodzene vnímať svet ako energiu. Naučilo by sa „vidieť“.
Podľa Toltékov je vesmír v skutočnosti zložený z emanácii. Sú ako svetelné vlákna, každé vlákno ide od nekonečna do nekonečna , má svetelnosť určitej farby a vibruje svojou vlastnou energiou, pretože má vedomie. Môžme si ich predstaviť ako kopu sena, kde každé steblo je nekonečná energetická priamka a vibruje vlastným vedomím. Emanácie sa prirodzene združujú do pásov, Toltéci ich napočítali 48, a dajú sa farebne odlíšiť. Jedno pásmo týchto emanácii tvorí organický život, jedno anorganický a zvyšných 46 pásov je pre nás neznámo.
Človek je teda tiež zložený z emanácií. Čarodejovia vidia človeka ako energetickú guľu, veľkú asi na rozpaženie našich rúk, ktorú drží pohromade energetický obal. Istá časť emanácií je teda uväznená v tejto guli a tam víria. Niektoré z nich však dokážeme ukľudniť a spojiť s odpovedajúcimi emanáciami, ktoré sú mimo obalu. Miesto na povrchu energetického obalu človeka, kde sú zodpovedajúce vnútorné a vonkajšie emanácie zoradené, sa tým rozsvieti, a Toltéci ho nazvali bod spojenia. Poloha tohto bodu spojenia je u všetkých ľudí približne rovnaká a to je dôvod, prečo seba a svet vnímame všetci viac menej rovnako. V tomto bode spojenia sa totiž definuje naše vedomie.
Deti majú bod spojenia ešte rozkmitaný, ale výchovou sa jeho poloha ustáľuje. To, čo drží bod spojenia na jeho stálom mieste sú hlavne naše názory aj predsudky, vlastný sebaobraz, náboženské presvedčenia alebo životné filozofie. Niektoré udalosti naopak môžu bod spojenia vychýliť z jeho obvyklej polohy…ako napríklad užitie drogy, vysoká horúčka, nejaká nehoda, úraz alebo nezvyčajná udalosť. Počas spánku sa však bod spojenia úplne prirodzene posúva smerom do ľavej strany energetického obalu, a preto Toltéci rozpracovali celý rad metód, ako v spánku s týmto bodom spojenia pracovať.
Jedna z dvanástich kníh, ktoré Castaneda napísal, sa preto celá venuje Umeniu snenia.
UMENIE SNIŤ
Toltéci sa celým svojím učením snažia o dve veci. Najprv pohnúť bodom spojenia do nových polôh vnímania, a následne, udržať bod spojenia v novej pozícii. Ak sa totiž bod spojenia vychýli zo svojej polohy, má prirodzenú tendenciu vrátiť sa na pôvodné miesto. Aby sa v novej polohe ustálil, vypracovali toltécki čarodejovia celý rad cvičení a ponaučení ako zmeniť a viesť svoj život a nazvali ho Stopárske umenie. Druhým umením je umenie pohnúť bodom spojenia do novej polohy a nazvali ho Umenie sniť. O tomto umení pojednáva celá deviata kniha Carlosa Castanedy.
Pre Toltékov je snenie proces, ktorým sa prebúdzame, pretože ustrnutá poloha bodu spojenia, na ktorú sme navyknutí, nás nepredstaviteľne ovláda a obmedzuje v našich schopnostiach vnímania tohto sveta.
Snenie je teda pre Toltékov schopnosť, ako ovládať prirodzený pohyb bodu spojenia, (čiže pozornosť) ku ktorému dochadza u každého z nás v spánku. Ovládať tento pohyb však neznamená ho riadiť. Znamená to len udržovať bod spojenia v pozícii, v ktorej sa prirodzene pohybuje. Je to nesmierne zložitá úloha. Snivec musí nájsť veľmi jemnú rovnováhu, pretože do snov sa nesmie zasahovať, a predsa posun bodu spojenia musí poslúchať snivcove príkazy. To je rozpor, ktorý sa nedá rozumne vysvetliť. Musí sa riešiť v praxi.
Predpoklady z ktorých Toltéci vychádzajú:
1. Do súvislého vnímania sa dajú zapojiť len vlákna (emanácie), ktoré prechádzajú bodom spojenia.
2. Ak sa bod spojenia premiestni, začnú ním prechádzať iné vlákna. Tým sa zapojuje vedomie a vynucuje sa nové súdržné vnímanie iných realít.
3. Pri spánku sa bod spojenia ľahko premiestňuje buď na povrchu alebo dovnútra energetickej gule človeka.
4. Disciplínou je možné pri spánku a obyčajnom snívaní systematicky premiestňovať bod spojenia do nových polôh.
5. Bod spojenia možno prinútiť aj k pohybu do polôh mimo svetelný obal človeka.
Snivci pri svojom výcviku prirodzene prechádzajú istými prekážkami, Toltéci ich nazvali „Bránami snenia“, je ich sedem. V tejto deviatej knihe Castaneda opisuje prvé štyri z nich. Sú to vlastne energetické prekážky, ktoré musí snivec svojou vytrvalosťou a disciplínou prekonať. Zároveň v knihe upozorňuje na mnohé úskalia, ktoré tento proces môže otvoriť. Snivci su zranitelní, a zároveň oveľa viac náchylní podliehať pri vedomom snívaní svojim vlastným slabostiam. Okrem toho im posun bodu spojenia umožňuje vnímanie nových svetov a otvára nové energetické brány pre vnímanie energií (bytostí) z týchto neznámych dimenzií.
4 BRÁNY SNENIA
K prvej bráne snenia sa snivec dostane tak, že pri zaspávaní vníma niečo ak príjemnú tiaž, ktorá mu nedovolí otvoriť oči. Aby bránou prešiel, musí následne udržať luciditu svojho vnímania aj počas snívania. Ide o to uvedomiť si, že sníme. Toltéci to robia tak, že si dávajú príkaz pozrieť sa v spánku na svoje ruky. Ak si spomenú a podarí sa im to, nabíjajú si takto svoju snovú pozornosť. Potom môžu ľubovoľne pozorovať rôzne prvky svojho sna, akonáhle však začnú svoju luciditu strácať, znovu sa musia pozrieť na svoje ruky a opätovne si nabiť snovú pozornosť.
K druhej bráne snenia sa dostávame vtedy, keď sa prebudíme do iného sna. Môže sa to stať dvoma spôsobmi. Buď sa prebudíme v inom sne, čiže snívame o tom, že sa nám zdá iný sen. Alebo použijeme nejaký prvok nášho sna k tomu, aby spustil iný sen. Napríklad sa pozeráme von oknom a obraz, ktorývidíme, nás vtiahne a vytvorí nový sen.
K tretej bráne snenia dospejeme vtedy, keď v sne nájdeme samých seba. Dívame sa na niekoho kto spí a uvedomíme si, že sme to my. Bránou prejdeme vtedy, keď sa naučíme v tomto sne zároveň fyzicky pohybovať. Keď sme dospeli do tohto štádia, znamená to, že naše snové energetické telo je už schopné konať.
Ku štvrtej bráne snenia sa dostávame vtedy, keď naše snové energetické telo dokáže v spánku putovať na určité konkrétne miesta. Sú tri spôsoby ako sa dá cestovať:
1. Na konkrétne miesta na tejto zemi. 2. Cestovať na miesta mimo túto planétu. 3. Cestovať na miesta, ktoré existujú len v zámere niekoho iného.
Každá brána snenia má teda dve fázy. Najprv sa k nej musíme dostať, a potom sa musíme naučiť, ako ňou prejsť. Podľa čarodejov sú na nás nastražené pri tomto procese mnohé pasce. Na to, aby ich snivec prekonal, musí mať dostatok energie. Preto si Toltéci pestujú zmysel pre vytrvalosť, disciplínu a pevný zámer.
Citát na záver:
„ Lidé dávnověku měli velice realistický názor na vnímání a vědomí, protože vycházeli z pozorování vesmíru kolem sebe. Naproti tomu moderní člověk má na vnímaní a vědomí absurdně nerealistický náhled, protože vychází z pozorováni společenského řádu a z toho, jak se s tímto řádem vyspořadávají.“
Sny a tarot
Návod ako vykladať sny pomocou tarotových kariet.
Bibi Furdiková
Sny sú ako tajné listy z nášho podvedomia – plné symbolov, pocitov a skrytých odkazov. Tarot nám môže pomôcť tieto obrazy rozlúštiť a získať hlbšie pochopenie toho, čo sa odohráva vo vnútri nás. Každá karta je archetypálnym zrkadlom, ktoré dokáže doplniť, objasniť alebo prehĺbiť význam snového symbolu. Vďaka tarotovým kartám sa sen mení z nejasného dojmu na jasnejšie posolstvo – či už ide o intuíciu, výzvu na zmenu, alebo jemné vedenie našej duše. Stačí správna otázka, otvorené srdce a trochu dôvery v jazyk symbolov.
Krátky návod ako vykladať sny pomocou tarotu:
1.zapísať sen
2.pripraviť si tarotové karty a položiť si otázky: napríklad
– čo mi tento sen chce povedať?
– aký odkaz nesie symbol XY v mojom sne?
– ako môžem integrovať tento sen do bdelého života?
3.Vylož karty (3 základné rozloženia)
Možnosť A: Jedna karta na jeden symbol
Zamysli sa nad konkrétnym prvkom sna (napr. „čierny pes“) a potiahni kartu, ktorá ti ukáže jeho význam.
Možnosť B: Výklad na pochopenie sna (3 karty)
- Čo sen zobrazuje?
- Prečo sa mi snívalo práve toto?
- Ako mám na to odpovedať v realite?
Možnosť C: Tieňové výklady (pre nočné mory alebo silné sny)
- Čo je skrytý strach alebo túžba v sne?
- Ktorý aspekt môjho Ja sa týmto snom ozýva?
- Čo sa potrebuje uzdraviť alebo prijať?
4.zaznamenaj si výklad
5.integruj posolstvo sna do reálneho života
Na festivale sme si položili otázku:
Aký význam majú v mojom živote sny?
Rozdelili sme sa do niekoľkých skupín a každý si potiahol jednu kartu a následne sme si povedali odpoveď cez danú kartu na položenú otázku.
Napríklad Zuzka si vytiahla kartu SVET. Odpoveď na otázku – aký význam majú v jej živote sny je nasledovná:
1. Prinášaš celistvosť tam, kde je rozdelenosť
Tvoje sny sú mostom medzi svetmi. Si tou, ktorá spája: vedomé a nevedomé, svetlo a tieň, hmotu a ducha, minulosť a budúcnosť.
Vo svete, ktorý trpí fragmentáciou, prinášaš víziu jednoty – že všetko je prepojené, že každý aspekt má svoje miesto a zmysel.
„Pripomínaš ľuďom, že sú súčasťou väčšieho celku – že ich život má tvar, rytmus a hlbší význam.“
2. Zvestuješ múdrosť cyklov
Svet je koniec aj začiatok – ako snové cykly, ako fázy života. Tvoje posolstvo môže byť:
„Dôveruj rytmu života. Sny ťa učia, že každý koniec obsahuje nový zrod.“
Pomáhaš iným pochopiť, uzavrieť a uctiť si to, čo bolo – a vykročiť ďalej s dôverou.
Môžeš byť sprievodkyňou v prechodoch – medzi kapitolami života, medzi spánkom a bdením, medzi svetom foriem a svetom esencií
3. Učíš, že sny sú univerzálnym jazykom duše
Svet na karte je tanec v strede vavrínového kruhu – tvoj hlas, tvoj pohľad, tvoje rozprávanie snov môžu ľuďom ukázať, že sny sú portálom do hlbšej pravdy.
Môžeš iných viesť k tomu, aby:
-dôverovali svojmu snovému svetu,
-načúvali posolstvám svojej duše
-spájali sen a čin – teda žili svoje vízie aj v bdelom svete.
4. Prinášaš vibráciu naplnenia a návratu domov
Svet je karta návratu – do stredu bytia, do srdca vedomia, do pravdy duše.
Tvoje sny môžu byť kotvou aj kompasom pre tých, ktorí sa stratili v chaose sveta.
Tvoje pôsobenie môže vyzerať ako:
-učiť ľudí „čítať svoje sny ako mapy duše“,
-prinášať pokoj a dôveru cez pochopenie snov,
-byť „živým dôkazom“, že sny nie sú únik, ale cesta domov – do seba.
5. Pomáhaš iným rozpomenúť sa na svoju pôvodnú celistvosť
Tvoje dary cez sny môžu iným pomôcť:
rozpomenúť sa, kto sú pod všetkými maskami,
napojiť sa na svoj vlastný osudový tanec,
vnímať, že sú dokonale v poriadku práve takí, akí sú.
„Si poslom celistvosti. Neprinášaš len výklad snov – prinášaš ich vibráciu. Si zrkadlom vesmírnej harmónie.“
Zhrnutie:
Tvoje sny sú most, tanec, mapa aj chrám.
Pre svet si sprievodkyňa návratu do Jednoty –
cez sny, ktoré liečia, spájajú, pripomínajú a osvietia.
Svet ťa volá, aby si svojou dušou pripomenula ostatným, že sú doma.
Spánok, sny a smrť
Odtabuizovanie smrti. Naše predstavy a príprava na dôstojnú smrť.
Mária Lucia Rehušová
Ahojte, volám sa Mária a v prvom rade len chcem povedať, že nemám žiadny kurz ako napríklad duly pre umierajúcich, hoci ich sledujem a raz za rok sa s Jankou Gorst, Jankou Pitkovou a Paťkou Jariabkovou a ľudmi, ktorí majú chuť na tému smrť debatovať v záhrade v Devíne na debatke pri kávičke o smrti stretávam, tu debatujeme o tom, koho smrť zasiahla a ako sa s ňou vyrovnáva. O tom, ako by mali byť dôstojne prežiť posledné dni života, a ako je to dôležité nie len pre zomierajúceho ale i pozostalých.
Ale keďže sme na festivale snov chcela som túto tému poňať tak, aby sme videli, že smrť neznamená iba zomrieť. Chcela som sa na tému smrť pozrieť z inej strany, že smrť má rôzne formy ale stále sa mi to preplieta so smrťou človeka. Tak sa podelím s tým čo mám napočúvané, prečítané a v neposlednom rade zažité.
Témou smrť sa v podstate zaoberám celý život a som prekvapená ako sme ju vyčlenili zo života, ako sa bojíme o smrti rozprávať. Neviem prečo je to pre väčšinu ľudí tak ťažké, keďže je to jediná udalosť, ktorá nás každého určite čaká. Pritom nie tak dávno bola našou bežnou súčasťou, ak niekto zomrel, bol doma. Niekedy aj dva tri dni, niekedy len pár hodín ale bol. Okolo neho sa zhromažďovalideti, ktoré sa hrali hlavne na schovávačku, bežne sa dotýkali mŕtveho tela. Susedia prichádzali a plačky, ktoré mali významnú úlohu aj na pohreboch. Upriamovali na seba pozornosť a pozostalí tak neboli stredobodom pozornosti. Teraz je to trošku opačne a rieši sa, čo má ktorý pozostalý oblečené a či dostatočne plakal alebo neplakal. A či sa zosypal a ak sa nezosypal tak zase otázky ako to, že sa nezosypal…
Z poverčivosti prestávame o smrti rozprávať, aby sme si ju neprivolali, akoby sme si mysleli, že o čom sa nehovorí, to sa neudeje.
Básnici písali básne o smrti napríklad Máša Haľamová v básnickej zbierke Smrť Tvoju žijem, Ján Kollár Piesne svetské ľudu slovenského v Uhorsku, alebo K.A. Medvecký : Sto slovenských ľudových balád. Ak teraz niekto vydá báseň o smrti, už ho hamujeme, aby bol ticho, aby tak nevravel. A pritom všetci vieme, že raz zomrieme, aj keď je to zvyčajne len myšlienkový koncept a to dovtedy, kým sa so smrťou po prvý krát nestretneme osobne. Môže to byť v prípade vážnej choroby, nehody, ktorá nás postretne alebo našich blízkych. V takej chvíli smrť vstúpi do nášho života uvedomenie aj vlastnej smrteľnosti. Väčšina ľudí sa od toho vystrašene odvracia, no ak necúvneme a postavíme sa tvárou v tvár skutočnosti, že naše telo je pominuteľné, tak naše stotožňovanie s vlastnou fyzickou a psychologickou formou a naším JA, sa do určitej miery oslabí.
V západnej kultúre je však stále rozšírené popieranie smrti. Dokonca aj starí ľudia sa snažia vyhýbať myšlienke a rozhovorom na túto tému. Mŕtvi sa ukrývajú z dohľadu živých. Dokonca sa dá „ oživiť „mŕtvych pomocou hologramov. Tie dokážu dokonale zmiasť naše zmysly a vytvoriť či dokonca podporiť ilúziu nesmrteľnosti.
A pritom kultúra, ktorá popiera smrť sa časom nevyhnutne stane plytkou a povrchnou. Bude sa zaoberať iba vonkajšou formou všetkých vecí. Keď sa popiera smrť, život stráca svoju hĺbku. Vytráca sa z neho možnosť kto sme pod závojom mena a fyzickej formy. Stráca dimenzia, ktorá všetko presahuje pretože bránou do tejto dimenzie je SMRŤ.
Ak sa naučíme prijímať alebo vítať konce v živote možno zistíme, že sa ten pocit prázdnoty , ktorý nám bol nepríjemný sa zmení na pocit vnútornej priestrannosti a hlbokého mieru. Keď sa budeme každý deň učiť zomierať otvoríme sa k životu. / tu by sme si mohli predstaviť koniec v práci, alebo keď detí vyletia z nášho hniezda, či sa nám ukončí nejaký vzťah – je to taká malá smrť, ostáva diera/..ale aj po tej diere príde čosi iné, nové.
Niektorí ľudia majú pocit, že ich identita ich pocit vlastného JA, je niečo neuveriteľne vzácne o čo nechcú prísť a preto sa tak veľmi boja smrti. Zdá sa nám nepredstaviteľné, že JA by mohlo prestať existovať. Lenže my si to JA mýlime s fyzickou formou a osobným príbehom.
Naše životy sú pominuteľné, existuje niečo, čo nie je podrobené kolobehu zrodenia a smrti. Niečo, čo je večné. Keby existovala iba jedna farba napr. zelená, svet a všetko v ňom by bolo zelené, potom by vlastne zelená neexistovala. Ak by sme chceli rozoznať zelenú, muselo by existovať niečo, čo nie je zelené. Inak by zelená nevynikala. Keby bolo všetko vrátane nás pominuteľné, vedeli by sme o tom. Keď máme 20 rokov telo vnímame ako zdravé a zdatné. O 60 rokov už naše telo vnímame ako zoslabnuté a staré. Aj naše myslenie je iné, ako keď sme mali 20 rokov, ale samotná pozornosť, ktorá si uvedomuje, že naše telo je mladé alebo staré nepodstúpila zmeny, tá pozornosť je večnosť v nás. Je to samotné vedomie. Je to život, ktorý nemá formu. Smrť nie je anomália, ani hrôzostrašná udalosť, ako by nás moderná kultúra chcela presvedčiť. Je to tá najprirodzenejšia vec na svete. Neoddeliteľná od svojho protikladu zrodenia. Myslime na to, keď sedíme pri zomierajúcom človeku.
Byť pri zomierajúcom je veľký dar a posvätný zážitok. Keď robíme spoločnosť zomierajúcemu, nepopierajme žiadny aspekt tejto skúsenosti. Nepopierajte to, čo sa deje ani svoje pocity. Vedomie, že nemôžeme nič robiť, môže v nás vyvolávať pocit bezmocnosti, smútok či hnev. Prijmime svoje pocity a potom urobme ďalší krok, prijmime ho úplne a o ničom už nerozhodujme. Pokorne sa poddajme všetkému i bolesti či nepohode, ktoré zomierajúci podstupuje. Pokorný stav vedomia a pokoj budú veľkou oporou zomierajúcemu a pomôžu mu uľahčiť jeho odchod. Ak chce umierajúci rozprávať, počúvajme, ale nehodnoťme, nevstupujme mu do monológu. Ak chce rozprávať o smrti, nechajme ho. Počúvajme a nerozprávajme vety typu: „ že tu bude ešte dlho, že nech myslí na niečo pozitívne.“ Len ho držme za ruku, alebo seďme pri ňom. A ak dotyčnú osobu poznáme, môžeme si spievať jej obľúbenú pieseň, rozprávať príbehy, ktoré sme zažili, môžeme ju ubezpečiť, že sme s ňou.
O smrti je dôležité rozprávať a keďže v našej spoločnosti je to ešte tabu téma, vážme si, ak sa niekto pred nami na túto tému otvorí.
Je dôležité otvoriť tému smrť, ak sa nám to nedarí s blízkymi, tak aspoň sami pred sebou. Na narodenie dieťaťa sa pripravujeme takmer 9 mesiacov a podaktorí aj roky predtým ako človiečika počnú. Vítame nového človeka s radosťou a málokedy sa narodí maličký človiečik sám. Ale pri odchode človeka už nechce byť takmer nik, ani pri tom s ktorým sme prežili xy rokov, radšej ho zveríme do starostlivosti zdravotníkov, len aby sme ten odchod nemuseli vidieť, nemali žiadne starosti. Takže tak, ako sa na narodenie človiečika pripravujeme deväť mesiacov, mali by sme aj na odchod pripravovať aspoň toľko.
A pritom by človek o svojej smrti mohol rozhodovať sám, mohol by mať možnosť o nej rozhodnúť sám. Napríklad „ vyslovenie priania „ v prípade autonehody, vážnej choroby by mohol mať spracované vyslovenie priania, kde by mal dôležité body spísané. Samozrejme to nemôžeme mať len tak doma v šuflíku, kde o tom nik nevie. Malo by to byť v karte u internistu alebo u notára.
Keď majú ľudia možnosť voľby, majú pocit väčšej slobody. Je to ako pri narodení dieťaťa, keď máme komplikovaný pôrod, tak nám lekár povie môžete podstúpiť cisársky rez alebo prirodzene, dostaneme za a proti a poväčšine sa ženy aj tak rozhodnú pre to, čo odporúča lekár. Len je tam ten pocit voľby.
A to isté by malo byť aj v prípade smrti. Žiaľ pri téme smrť sa s nami moc nediskutuje, lekár povie a basta, nemá potrebu to rozoberať. Je potrebné aj informovať čo a prečo robí. Na druhej strane chápem, že lekár sa bojí právnych vecí okolo toho, no v tomto by bolo potrebné spraviť osvetu. Ide hlavne o dobrovoľnú smrť, asistenciu smrti. Robí sa to vo Švajčiarsku, ale je to dlhodobý proces, to nie je tak, že dnes sa tak rozhodnem a hotovo. Trvá to aj roky, kým to schvália. No potom je paliatívna medicína, kde robí osvetu Zuzana Hajster Vozárová, ktorá otvorila aj mobilný hospic – Most domov. Paliatívna medicína nie je len o tom, že kto sa dostane na toto oddelenie už umiera. Majú mnoho ľudí, ktorí po navštívení paliatívneho oddelenia prežili kvalitný život. Oni nerobia zázraky, len sa snažia ľuďom skvalitniť posledné dni života, nepredlžujú život. Ale majú aj skúsenosti, že prídu ľudia, ktorí majú bolesti, nič ich nebaví, umierajú a oni im nastavia inak lieky, život síce vo väčšine prípadov nepredĺžia, ale zlepšia kvalitu života a otvárajú tému odchodu, za čo sú im ľudia vďační.
Však voľakedy mali bežne ľudia nachystané oblečenie do truhly, prípadne nejaké veci k tomu v skrini. Aspoň mne sa zdalo, že hlúposť, načo… ale čím viac nad smrťou uvažujem, tak vidím ich múdrosť, ako mysleli na pozostalých a chceli im to uľahčiť. Tak, ako som to už spomínala, sa smrť vytráca z našich životov, nedebatujeme o tom, starší ľudia sa tejto téme aspoň v mojom okolí vyhýbajú ako čert krížu. A pritom stačí pár základných informácií, vecí.
Ak chceme uľahčiť život po našom odchode z nášho tela – pre niekoho do večnosti, pre niekoho do reinkarnácie a niekto to má, že nikde. Tak by sme si mohli spísať veci, aby sme v tom strese, truchlení pozostalých mohli odbremeniť. Áno dnes sa zavolá do prvej pohrebnej služby, ktorú google ponúkne, ale je to tak neosobné, a je absurdné, aby niekto cudzí rozhodoval o nás, o niekom našom blízkom.
Čo treba spraviť, ak nám zomrie niekto blízky doma, alebo sme pri ňom v nemocnici, či
v domove? Hlavne vtedy, ak je to očakávaná smrť, trošku iné je to pri nehode a pod.. takže je to očakávaná smrť, hoci sme si ju nechceli priznať, ale vedeli sme.
1. Nič, absolútne nič. Sadnite si, nadýchnete sa a vnímajte prítomnosť. Nevolajme hneď lekára,pohrebnú službu. Nebojme sa a buďme s tou osobou ešte chvíľu sami. Je to posvätná chvíľa,duša odchádza z tela. Sme tak málo pripravení na smrť, že poväčšine dostaneme paniku a pritom sme vedeli, že zomiera, takže jeho smrť nie je žiadnym prekvapením, nič čo by sa dalo zvrátiť. Je to smutné, bolestivé ale nie je žiadny dôvod na paniku, na to, aby sme ihneďobvolávali rodinu, volali lekára a chceli sa „ zbaviť „ tela. Táto smrť je dôvodom sa nadýchnuť a zastaviť sa. Ak sme doma spravme si čaj, zapáľme sviečku a poseďme pri mŕtvom. Ak sa rozptýlime, a začneme panikáriť obvolávať všetkých nebudeme mať šancu absorbovať veľkosť tejto udalosti. Využite tento čas, ktorý sa nikdy nevráti, môže to byť päť minút ale i pol hodina…
2. Potom zavolajme jednej osobe, skúste nájsť len jednu osobu s ktorou tento okamžik zdieľame, hovorte tichšie, nerozrušujte sa, stále buďte v prítomnosti, toto sú poslednéchvíle, kedy je šanca byť v prítomnosti. Ak sa dá aj sa pohybujte pomaly.Byť prítomný vo chvíľach smrti je dar pre človeka, ktorý zomrel, práve začína svoju novú cestu. Pri tichu odíde krajším spôsobom ako v chaose.
3. Až potom zavoláme lekára a postupujeme podľa inštrukcií
4. Voláme pohrebnú službu, a málokedy vieme ktorú. Aj preto je dôležité sa rozprávať o odchode do večnosti, o predstavách, keďže pri smrti, nás hneď tlačia do toho ktorú pohrebnú preferenciu kde by sme to chceli dajme to niekde, povedzme to. Uľahčíme im tým výber.
5. Potom by sme mať nachystané veci do truhly, ak sa teda nedáme spáliť, prípadne ak nedarujem telo na vedecké účely.
6. Ak viete aké pesničky by sa mali pustiť v čase pohrebu, taktiež to uľahčíme pozostalým, nemusia v tom zármutku nad týmto premýšľať, môžu spokojne plakať a spomínať. Teraz sa dávajú aj fotky, myslím, že 150 ich môže byť, premietajú sa počas pohrebu, je to pekná spomienka, tiež si to môžeme nachystať na USB už teraz a postupne dopĺňať, prípadne mazať.
Môžeme si napísať rozlúčkovú reč, čo chceme, aby o nás bolo povedané. Nemusia to pozostalí vymýšlať v strese, kým majú problém sa vyrovnať s našim odchodom a nie ešte o nás niečo napísať, povedať, keď majú v sebe prázdno. Takto budú mať hotovo, prečítajú si a niečo si doplnia, upravia alebo nechajú tak. Je to ťažké napísať nám o sebe a nieto im o nás.
Pri pohrebe blízkeho človeka, je lepšie ak niekto blízky prečíta reč, ako keď to číta profesionál. Je to veľmi ťažké, ale zároveň oslobodzujúce. Dovoľte si pri tom aj plakať, ak to tak cítite, ak máte sucho v ústach, majte pri sebe vodu, v pokoji sa napite. Nie je to súťaž, a už sa niet kam ponáhľať.
Ďalšiu dôležitú vec, ktorú môžeme spraviť už dnes je, mať v byte- dome upratané, aby sa nemuseli pozostalí prehrabávať v našich mnohokrát súkromných veciach, aby nemuseli pristavovať kontajner a vyhadzovať. Môžeme prípadne napísať na určité veci, komu ich chceme zanechať, prípadne čo s nimi. Ak sa rozhodneme pre upratovanie, tak určite začnime s oblečením, to ide najľahšie. Ak by sme začali napríklad fotkami, listami, tak pri tom vieme stráviť ako sa vraví mladosť a už sa nám do žiadneho vypratávania nebude chcieť. Pri vypratávaní bytu, domu, myslime na to, čo s tými vecami spravia pozostalí, či ich to poteší, že to nájdu alebo zarmúti či spraví len starosti. Sú to také akože blbosti, ale naozaj to uľahčí pozostalým. Hoci u starších ľudí sa stretávam s názorom, že im je to jedno, čo bude s nimi, ako to bude a čo si pozostalí spravia, tak sa aj moji rodičia k tomu stavajú, hoci ich rodičia mali predstavu aspoň kde budú pochovaní, a čo budú mať na sebe. Keďže moji rodičia každý pochádza z iného okresu, bývajú teraz v Bratislave, tak ja aj tak neviem, kde by chceli byť, viem, že to asi nie je podstatné, ale pohrebný ústav toto odo mňa bude chcieť vedieť, tak ako od každého iného.
A na čo nesmieme zabúdať je Smútok. Smútok je jednou z neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Je prirodzenou reakciou na stratu.Smútenie má veľa podôb a viacero fáz. Je to veľmi individuálne, od popierania, sebaľútosti, pocit beznádeje, až po únik spomienok či horúčkovité aktivity, ktoré zamestnajú ruky a hlavu. Smútkom si však musíme prejsť, či sa nám to páči alebo nie. Smútenie je proces. Niekto potrebuje intimitu,niekto o tom neustále potrebuje rozprávať. Bolí nás nielen duša ale aj fyzicky telo.Ak smútok nespracujeme, žijeme akoby s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek otvára tak nám bráni v normálnom živote a vyčerpáva nás, prináša beznádej a môže to viesť až k depresií.Odporúčam nechať sa inšpirovať a viesť 4 úlohami smútenia podľa psychológa J. Williama Wordena, ktoré nám pomôžu vstúpiť do smútkovej práce a uvedomiť si ako na tom sme a čo máme odsmútené.
1. Akceptovať realitu straty = negácia vedie k tomu, že smútiaci neverí, že sa to stalo
2. Spracovať bolesť negácia vedie k necíteniu, popieraním a vyhýbaním sa pocitom
3. Prispôsobiť sa svetu bez zosnulého
4. Nájsť trvalé spojenie so zosnulým a zároveň vykročiť do ďalšieho života. Negácia vedie k tomu, že sa smútiaci neposúva ďalej
„ čas nespôsobí, že zabudneš. Spôsobí, že vnútorne porastieš a lepšie veciam porozumieš“ –
neznámy autor
V každej krajine je smrť braná inak, príklad z Bali je to úryvok z knižky „ …bez nadšenia som sa vydal na sever ostrova smerom k hore Skouwo. Nemal som času nazvyš, pokiaľ som chcel vystúpiť na vrchol a vrátiť sa späť pred zotmením. Po niekoľkých kilometrov, som uvidel dieťa na okraji cesty takosem desaťročné. Zastavil som a nastúpil. Pýtal som sa ho, „ ideš k rodičom?“ „ Moji rodičia zomreli a usmieval sa. Zomreli minulý týždeň pri autonehode, upresnil“ Bol som v rozpakoch aj keď som si bol vedomý že na Bali skutočne nemajú ku smrti rovnaký vzťah ako my. Keďže veria v prevteľovanie ich vedie k tomu, že smrti prikladajú úplne iný význam ako je u nás.Pre nich to nie je nič zvláštne ani smutné. „
Smrť v istých prípadoch môže byť aj úľavou či oslobodením zvlášť pre trpiacich ľudí. Len my sa nevieme stotožniť so stratou blízkej osoby, pre nás pozostalých je to najťažšie. Je potrebné si uvedomiť, že to nie je o zosnulom ale o nás. Pretože to my máme problém sa vyrovnať s tým ako tu žiť bez neho. Je to potrebné prijať a rešpektovať, že sa to stalo. Aj pohreby rozlúčky robíme kvôli sebe a nie kvôli mŕtvemu, preto by sme im mali venovať viac pozorností. Nielen to odbaviť rýchlo a utekať. Preto je dôležité o tom hovoriť, mať pripravené veci, a na cintoríne prípadne na kare stráviť viac času. Pokým budeme popierať smrť, nebudeme mať pokoj.Ak by si mal čoskoro zomrieť a mal by si možnosť niekomu zatelefonovať, komu by si zavolal a čo by simu povedal?… Tak to sprav a nečakaj. …
Keďže nepoznáme hodinu ani deň kedy sa náš život v tomto tele skončí, buďme pripravení.
A na záver citát od Leonardo da Vinci, ktorý povedal:
„ Tak ako dobre strávený deň prinesie šťastný spánok, tak dobre prežitý život prinesie šťastnú smrť“.
Zdroje:
Eckhart Tolle – Reč ticha
Pitková Janka, Nádaská Katarína – Dve tváre smrti
Margareta Magnussonová – Životní úklid – Do hrobu si ten nepořádek přeci nevezmete
Caitlin Doughty – Dym v očiach a iné lekcie z krematória
Sarah Kerr sprievodkyňa umierajúcich a rituálneho liečenia
Urývok z knihy Muž, ktorý chcel byť šťastný – Laurent Gounelle
Kapitola Kvantum
Čítanie zo svojej sci-fi knihy inšpirovanej snami.
Jonatán Foltýn
Úvod:
Čítanie zo 7 rokov pripravovanej sci-fi knihy “X6”, väčšina knihy je inšpirovaná snami, pričom vybratá kapitola je viac menej prepis sna.
Kapitola: Kvantum
Vytlačil som Arianine vianočné fotky v kopírovacom centre. Po tom, čo sme ju ani včera nenašli je načase zmeniť stratégiu hľadania. Celé to nedávazmysel, prečo by ju niekto uniesol a nežiadal žiadne výkupné, alebo niečo v štýle, aby sme skončili s misiami? Fotky rozmiestnim po meste, s popisom, že ju uniesla korporačná vláda. Nie som si tým až tak istý, ale určite to vzbudí v Bratislavskej oblasti záujem. Korporátov tu nikto nemá rád. Dokonca ich ľudia majú radi oveľa menej než ja. Idem do výťahua mám v pláne ísť za Rebekou. Mám pocit, že práve ona mi roznášať fotky pomôže najradšej. Stlačím prízemie, ale výťah ide hore. Zvláštne. Kabína sa rýchlo vytrepe na posledné poschodie, až sa trochazľaknem, že ani tam sa nezastaví. Našťastie zastane, ovšem nikto nevchádza. Stláčam prízemie, ale výťah nereaguje, v tom si všimnem prečo. Za presklenými dverami výťahu je sklená tuba
v červenom obale, ktorá drží výťah. Nekecám. Samozrejme nie mechanicky, ale elektronicky, vedú z nej nejaké drôty k spínaču. Otvorím výťahové dvere a pozriem si tubu zblízka. Nerozvážnosť prameniaca z mojej pasie riešiť hlavolamy mi v hlave vypne kontrolku, ktorá mi hovorí, že namiesto riešenia hlavolamu by som mal vytiahnuť zbraň a čakať. Hlavolam je divný, nech čísla na tube riešim ako chcem vždy mi vychádza 25, kód je však štvormiestny.
„Kód je 1194. “ Zrazu sa ozve príťažlivá žena okolo tridsiatky, ktorá sa tam zjavila ani neviem kedy.
„Ako to vieš?“
„Nastavila som ho tak.“
„Aha…Potom radím prerobiť hlavolam.“
„Výsledok je správny, zadanie však nie je kód od výťahu.“
„Čo potom znamená 25 ? „
„Tvoj vek. „
„Čože? Veď som sa narodil pred tridsiatimi rokmi. “ Zase si niekto robí zo mňa úplnú srandu. Porazí ma. Radšej rýchlo nahodím kód 1194, nech to mám za sebou. Žena pristúpi a spolu ideme výťahom dolu. Zrejme čaká, že sa spýtam, čo to má všetko znamenať. Lenže vzhľadom na Arianine zmiznutie ma to absolútne nezaujíma, a tak som ticho.
„Máš o päť rokov menej než si myslíš. „
„Nemám. A ty máš koľko? “ Radšej sa jej spýtam somarinu ako počúvať nezmysly.
„Dvadsaťosem. “ Usmeje sa a vystúpi von. Myslel som si, že ma bude otravovať aj dole, ale zmizla, keďže som si dal na čas a z výťahu vystúpil pomaly. Zvláštne.
Rebeku som stretol v meste a naozaj mi pomohla lepiť fotky so zmiznutou Arianou na steny budov. Samotný proces lepenia a dialógy sa do knihy nezmestili, pretože po nalepení posledného sa začali diať neobvyklé udalosti.
„Tak a to je posledný. “ Trochu som si aj vydýchol. Ak príliš dlho robím jednu opakovanú činnosť, moja myseľ to prestáva zvládať.
„Prestaň! Čo robíš? “ Niekto strhne fotografiu a beží preč.
„Nechcem, aby videla jej tvár! “ Odvetí vydeseným hlasom mladík.
„Kto? „
„Ja neviem, tá mechanická príšera už dostala môjho kamaráta. Utekajte.“
Na moje počudovanie začína naozaj utekať dav ľudí, tak sa teda pridáme. Asi po minúte skončíme v slepej uličke, a tak jediný únik sú dvere miestneho zábavného centra Ludus. Príšera sa však dostane cez vstupné dvere, dokonca bez toho, aby ich otvorila – aspoň tak sa zdá. Z diaľky vyzerá, že má fialový lesk. Namiesto prekvapenia a zdesenia, ktoré postačí na tvári Rebeky, analyzujem správanie sa príšery. Prešla cez dve miestnosti a vyzerá, že v každej dostala ľudí, ktorí zostali vnútri v domnení, že tam už sú v bezpečí. Vyzerá čoraz menej fialovo.
„Zadrž dvere pred ňou, tieto sú posledné, nesmie cez ne prejsť.“ Zakričí niekto z poslednej miestnosti. S Rebekou vbehneme dnu. Z mojej strany je to však skôr opatrnosť, chcem ju vidieť ešte raz v akcii, predtým než na ňu namierim zbraňou. Príšera sa nepochopiteľne zmení v akýsi šedý dym. Odrazu ma napadne – mení sa príšera v to, ako vnímame zlo? Na uvažovanie ale veľa času nemám. Už prenikla cez stenu opäť. V miestnosti plnej ľudí sa prekvapivo nevrhne po mne, ale po chlapíkovi, ktorý strhol Arianinu fotografiu. Tentokrát vyzerá príšera ako obrovský fialový hmyz – akoby bola zložená z rôznych druhov hmyzu. A toho chudáka začne premieňať na niečo ako pavučina. Teraz už nečakám, vytiahnem zbraň, ktorú si nastavím do formy samopalu a rýchlo ju naplním explozívnymi ohnivými nábojmi. Dva krát vystrelím po príšere, ktorá zaryčí od bolesti.
„Chcem teba!“ Zrúkne v nejakom divnom jazyku. Mám pocit, že tomu jazyku v miestnosti rozumiem iba ja. Takže chceš len mňa – lepšie to už byť nemohlo, vždy som chcel, aby po mne niekto túžil. V miestach, kde vypálim náboje zostanú diery spálenej organickej hmoty, avšak príšera nehorí. Zaútočí na mňa niečím, čo by mohlo byť rameno. Podarí sa mi útok predvídať, čo mi dá dostatok času, aby som vymenil náboje za čisto explozívne – majú silu malej míny. Namierim jej do stredu hrude a vypálim. Príšera zhrozene zavyje a organická hmota okolo nej mizne. Zostane už len tlčúce kovové karmínovo-červené srdce. Neváham a okamžite strelím druhý náboj. Srdce exploduje. Až potom si uvedomím, že to nebolo srdce, ale skupina červených nanorobochrobákov – jeden zostal a letí preč z miestnosti ! Nie, nie, takto to nenechám!
…………….
Nikdy neviem, či práve snívam a žijem v sne, alebo naopak. Spolieham sa skôr na fakt, že väčšina ľudí nemáva také reálne sny ako ja a teda usudzujem, že toto je realita. Možno ti príde divné, že skutočne spochybňujem realitu. Veď, akoby mohol byť ľudožravý nanorobochrobák reálny, že áno. Len tu ide skôr o tie pocity. V sne mi dokonale fungujú zmysly. Rovnako ako v realite, čuch, sluch, hmat. Pamätám si, ako ma ešte ako malého rodičia s tým poslali k psychológovi. Ten tvrdil, že otestovať, či som v sne je jednoduché – stačí vraziť päsťou do steny. Keď sa päsť do steny vnorí, budem vedieť, že snívam. Pri nasledujúcej príležitosti som to skúsil – vrazil som do steny. Bum! Päsť ma bolí a stena je stále tvrdá a na dotyk chladná – bol som v realite. Ibažeby nie, lebo chvíľu nato ma zastrelil vrtuľník. Tak som sa zobudil a nahmatal som opäť našu stenu v dome, stále tvrdá. Vstal som a šiel som do kúpeľne umyť si tvár, ibaže namiesto vody z kohútika vystrekla krv. Keď som sa konečne zobudil, rada psychológa spôsobila akurát to, že už som si nebol istý absolútne o ničom a pre istotu som robil somariny – keď je to sen, pomáha to urýchliť vašu smrť v ňom. Na konci snovej slučky to už sen nie je, a tak sa len rodičia čudovali na druhý deň, čo robí porozhadzovaný cukor na dlážke. Plánoval som sa na ňom pošmyknúť a zrútiť sa aj s celou izbou dole. Aktuálny sen ma presvedčil o jednom – hľadanie Ariany nebude také jednoduché – cítim v kostiach, že konečne zažiješ reálnu akciu. Inak, ak mám nejaký temný cieľ, tak je ním otvorenie tvojich nových neurónových spojení. Najmä tých, ktoré rozširujú možnosti tvojej slobody. Máš bonusový bod, ak sa nebojíš silnejúcej mysle.
Ako správne spať
Dýchacie a meditačné techniky pre dobrý spánok.
Katarínka Čečotová
Dobrý deň milí priatelia .
Človeka beriem ako celok po všetkých stránkach a v tomto princípe beriem aj zdravý spánok a o ňom budem v mojom vstupe rozprávať. Ukážeme si techniky, ktoré nám môžu pomôcť relaxovať pred spánkom a zabezpečiť, že sa naše telo i myseľ dostaneme do optimálneho stavu.
1. Prečo je kvalitný spánok dôležitý ? V prvom rade je to regenerácia tela i mysle. Zlepšuje imunitu, dostatočne dlhý predchádza únavovému syndrómu, pravidelný nočným morám. Aby bol kvalitný tak, ako náš život zastávam názor, že doladené a v harmónii by mali byť všetky zmysly a každému sa povenujeme v mojom vstupe.
2. Pravidelný spánkový režim – čas , dĺžka – individuálna, 22:11
3. Prostredie – teplota, ticho , zatienenie
4. Správna posteľ a matrac, obliečky. Ten by mal byť stredne mäkký. Tvrdý spôsobuje tlak na oblasť bedier a ramien čo môže vyvolať bolesť, ktorá sa často prenáša do snov. Taktiež spôsobí pretáčanie nepokojný alebo prerušovaný spánok. Príliš mäkký zvýrazní nesprávne zakrivenie chrbtice, čo taktiež vyvolá bolesť alebo stuhnutie určitých svalov.
5. Vankúš a využitie v rôznych polohách: tu je výber široký, ale kedy ho mať ale aj nie. V polohe naboku určite áno, pretože hlava prepadáva cez rameno . Na chrbte si podložíme malý určite nie dva, prepadáva hlava, budíme sa so seknutím jednej strany krku. Trendom sú anatomické. Sú síce fajn, ale v prípade, že tlak z oblúka spôsobí napätie svalov efekt sa ruší a my sa čudujeme prečo to nefunguje, pri vysunutých platničkách, tetanii. Dá sa použiť na podkladanie pod kolená- bolesti driekovej chrbtice. Medzi kolená, pri bolestiach bedier, po endoprotézach ich udržiava v rovine. Poloha na bruchu – pri problémoch krčnej chrbtice použiť malý vankúšik na polovicu tváre a spustiť do 45 uhla., ak sú v drieku podložiť členky, alebo ich mať mimo postele.
6. Večerná meditácia – príprava 1-2min…dýchanie vedomé 4s nádych – 2s – zadržať – 6s výdych…Uvoľnenie tela, prejsť celé, lokalizovať dych do oblastí s napätím. ….. hudba: vyberať podľa svojho nastavenia a vibrácií, čo v daný moment potrebujeme na doladenie a určitú očistu od emócii a obrazov z dňa, aby sa nechcené neprenášalo do snov. Veľakrát sme rozoberali sny, ktoré priam kričia po potrebe oddychu a poukazujú na vyčerpanie rôzneho druhu. Pomôcť nám môžu frekvencie zvuku: 174Hz – bolesť= utišujúce, 417- načerpanie energie, 432-528 úzkosť = relaxácia Tujeivo, HZP MUSIC aplikácia , 280- metabolizmus, 528- choroba, 3Hz- spánok…….následná vizualizácia a zaspávanie : vlastné skúsenosti/ aj z práce/ , prečo?, ako a čo som dosiahla, postupné znižovanie počtu meditácií.
7. Automasáž šije a Aromaterapia ukážka – paralen + magnézium + UVOLNENIE šije PIR. ľahké nedráždivé vône ako medovka, arnika, harmanček, materina dúška špeciálne zmesi,…
8. Dýchacie techniky UKÁŽKA .. v sede či ľahu je na nás, ale uprednostnila by som ľah a plynulý prechod do spánku : hlboké 3*6s, striedanie upchatia nosných dierok, lokalizované –ak cítime napätie v určitej oblasti tela, spomalenie a prehĺbenie. Rovnako krátky plný dych použiť po zobudení s ľahkou gymnastikou kĺbov.
9. Očné cvičenie: na unavené oči i navodenie pokoja, tepla, : ) UKÁŽKA
10. Diskusia :, OTÁZKY : Kto medituje ? Ako sa k tomu dostal? Výsledky a vzťah k snom? Na druhej strane príliš rýchle zaspanie, kde by sme predpokladali, že nič z daných techník netreba : Pomôže relaxácia k dosiahnutiu snovej hladiny spánku? Ako sa komu prenášajú telesné pochody do snov?
11. Poďakovanie : Ďakujem za vašu pozornosť
Intuitívny spev
Intuitívny spev a hra na liečivé hudobné nástroje.
Magdaléna Orolinová
Liečivé nástroje zbieram a používam v práci s deťmi so špeciálnymi potrebami. No hrať na ne môžu všetci ľudia, bez hudobného vzdelania. Sú vyladené tak, že vždy budú vydávať harmonický zvuk, teda hra na ne je každému sluchu príjemná.
Liečivé nástroje som dala do 5 skupín po 4-5 násrojov tak, aby spolu ladili. Každý jeden som predstavila, ukázala ako naň hrať a koho oslovil, ten si ho mohol vziať a spolu s ostatnými hrať, vytvárať hudbu v spoločnom rytme.
Ostatní načúvali zvukom, zahĺbili sa do nich a hľadali tón, ktorý keď zaspievajú, bude ladiť so zvukmi nástrojov. Takto sme sa spevom intuitívne prilaďovali, zlaďovali do spoločnej hudby a vytvárali spoločnú harmóniu.
Sen ako skutočnosť, skutočnosť ako sen a vízia civilizácie
Čo je to, čo voláme realita a čo je vo svojej podstate sen?
Iggy Svetlomír Vedomý
Sny ako skutočnosť: Esej o hraniciach vedomia a reality
Na úvod položím veľmi hlbokú a možno snáď aj do istej miery provokatívnu otázku: Čo ak je všetko, čo práve teraz vnímame a prežívame, len sen – respektíve určitá úroveň sna?
Otázka, ktorá na prvý pohľad pôsobí ako výstrelok filozofickej hry, avšak pri hlbšom zamyslení v sebe nesie hĺbku, ktorú nemožno len tak ľahko odignorovať. Už stáročia sa myslitelia, mystici, vedci, ale aj umelci vracajú k tejto zdanlivo absurdnej možnosti – nie preto, aby popreli alebo nebodaj ignorovali realitu, ale preto, aby lepšie a hlbšie porozumeli povahe skutočnosti. Možno totiž platí, že sen a realita nie sú dva oddelené svety, ale skôr sa jedná o rôzne režimy, či úrovne jedného neprerušeného, celistvého vedomia a zdanlivé rozdelenie je len dôsledkom spôsobu nášho vnímania a uvedomovania.
Zrkadlenie mysle v sne a v bdelosti
Počas nelucídneho sna bez váhania a neotrasiteľne veríme všetkému, čo sa v ňom odohráva – bez otázok, bez pochybností. Po prebudení sa nad tým neraz len pousmejeme: ako sme tomu vôbec mohli veriť? A predsa – málokedy si uvedomujeme, že v bdelom stave robíme to isté – slepo prijímame svoje myšlienky, predsudky a interpretácie za neotrasiteľnú pravdu. Avšak aké dôsledky by malo, ak by sme začali spochybňovať naše základné predpoklady a presvedčenia ohľadom bdelého sveta? Arthur Schopenhauer to vystihol lapidárne: „Všetko, čo vidíme, je iba sen v sne.“ Spôsob, akým interpretujeme zdanlivo objektívne javy, je zrkadlom našej mysle.
Lucidita ako metafora preduchovnenia
Lucidný sen je okamih, keď si počas sna uvedomíme, že snívame. Nastane určitý a veľmi zaujímavý zlom – a z pasívnych postáv sa stávame aktívnymi a vedomými tvorcami. V bdelom živote sme však často a paradoxne v opačnej pozícii: pohybujeme sa v autopilotnom, automatickom režime, myslíme si, že bdieme, no naše vnútro v skutočnosti vo svojej podstate spí. Skutočné prebudenie tak neznamená len otvorené oči, ale aj otvorenú a vedomú myseľ. Alebo ako vraví zenové príslovie: „Prebuď sa vnútri, aj keď telo odpočíva.“ Prebudenie do bdelosti — nie je to len otvorenie očí, ale zároveň otvorenie vedomej mysle.
Hranica medzi snom a skutočnosťou
Sen a realita nemusia byť nevyhnutne v opozícii. Ich vzťah je možno analogický k rôznym hladinám vedomia – oboje sú prežitkami, ktoré vznikajú v mysli, sú ňou interpretované a utvárané. Rozpoznať sen nemusí znamenať únik z neho, ale prehĺbenie bdelosti, pričom ostaneme jeho súčasťou. Skúsenosť reality nie je „pevná zem“, ale živý proces, ktorý je neustále modifikovaný našimi presvedčeniami, zmyslovými vstupmi, skúsenosťami, kultúrnymi či spoločenskými filtrami. Možno by sme mali prestať vnímať realitu ako súbor objektívnych faktov a začať ju vnímať skôr ako prúd vedomia.
Filozofická otázka reality
Je realita to, čo sa dá zmerať – alebo to, čo si myslíme? Na prvý pohľad možno zdanlivo protichodné prístupy. Realizmus a idealizmus sa od počiatkov filozofie dohadujú, čo je skutočné. No oboje uznávajú, že naše vnímanie je sprostredkované a ovplyvnené – nie priamym kontaktom, ale vnútorným spracovaním. Ako poznamenáva Epiktétos: „Nie veci nás trápia, ale náš pohľad na ne.“ Oslobodenie teda nezačína zmenou okolností, ale zmenou kvality a úrovne vedomia.
Snová jóga a tibetské praxe bdelosti v sne
V tibetskom buddhizme sa snové jogy (6 jóg Naropy) učia využívať sen ako priestor pre prebúdzanie vedomia: Jasné svetlo (ṛtags snang) – spoznanie prázdnoty a jasnosti v samotnej hmote snovej projekcie. Priestorové sny – skúmanie nekonečného priestoru vedomia, kde hranice medzi subjektom a objektom miznú. Bardo – učenie o medziprechodovom stave, kde schopnosť udržať bdelosť v sne pripravuje na prechod procesom smrti.
Budhizmus a prázdnota vecí
V budhistickom učení o prázdnote sa hovorí, že všetky javy sú podmienené – a nič nemá nezávislú, samostatnú a trvalú podstatu. To, čo nazývame „realita“, je pohyb, premenlivosť, pominuteľnosť – podobne ako sen. Rozdiel nie je v ontológii, ale skôr v uhle pohľadu. Sen nie je ilúzia, ale prejav mysle – rovnako tak ako realita. Alebo inak povedané – Sen a realita sú prejavom toho istého plynutia. Nagardžuna sa k tomu vyjadril jasne: „Sny nezostávajú a ani my – všetko plynie.“
Čas a identita ako mentálne konštrukty
V sne môže uplynúť niekoľko hodín a v bdelom vesmíre pritom prebehne iba zopár sekúnd. Aj v bdelom živote však čas často vnímame subjektívne – nie podľa hodiniek, ale podľa násho aktuálneho mentálneho rozpoloženia. Minulosť aj budúcnosť sú v tomto zmysle iba akési projekcie – jediné, čo skutočne máme k dispozícii, je prítomnosť, bod nazývaný teraz. Podobne ako „čas“, aj identita „ja“ je premenlivá “zloženina”. V snoch plasticky meníme roly, avšak v bdelosti hráme obraz “seba”, stabilnejšiu postavu, no i tá je výsledkom okolností, genetických daností a spoločenských noriem. Kto teda sníva koho?
Sen ako duchovná a psychologická škola
Sny nám poskytujú bezpečný priestor na skúmanie samých seba. Môžeme v nich konať bez akýchkoľvek následkov – skúšať si odvahu, odpúšťať alebo nejakým spôsobom riskovať. Lucidné snívanie sa tak stáva laboratóriom a cvičiskom vedomia. Z tohto hľadiska je sen výcvikovou pôdou pre reálny život. Ako hovorí Milarepa: „Každý okamih je tréningom bdelosti.“
Praktické mosty medzi spánkom a bdelosťou
Dream Incubation – nastaviť si večerný zámer („Chcem v sne získať inšpiráciu k projektu“).
MILD (Mnemonically Induced Lucid Dreaming) a WBTB (Wake Back To Bed) protokoly pre dosiahnutie lucidného sna.
Večerná bdelá reflexia – otázky pred spaním:
Čo dnes chcem pochopiť v hlbokej bdelosti?
Ako zareagujem, keď si v sne uvedomím, že snívam?
Veda a technológia snov
Moderné neurovedy ukazujú, že sny majú svoju biologickú funkciu: regulujú emócie, pomáhajú ukladať pamäťové stopy či spracovávať traumy. REM fáza sa spája s intenzívnou mozgovou aktivitou – a je podobná bdelosti. Technológie ako EEG, fMRI či senzorické stimulácie umožňujú sledovať a do istej miery aj ovplyvňovať snový obsah. No etické otázky – napríklad o hraniciach „dream engineering-u“ – pritom zostávajú otvorené a sú stále aktuálne. EEG, fMRI či farmakologické zásahy do sna totiž zasahujú i do otázok osobnej slobody a zodpovednosti. Môžeme sa teda zamyslieť nad otázkou: Kto vlastne pritom ponesie zodpovednosť za kvalitu a smerovanie „vylepšeného“ sna?
Kultúra, história a tvorivosť
Sny ako prorocké posolstvá boli dôležité už v Mezopotámii a Egypte, kde sny považovali za správy od Bohov. Šamani pomocou snov predpovedajú úrodu, liečia spoločenstvo a interpretujú kolektívne vízie, Aristoteles vnímal sny fyziologicky, Platón ako božskú cestu k pravde. Freud a Jung im dali nový jazyk a videli v nich tajuplnú cestu do hlbín nevedomia, moderná kultúra (napr. film Inception) snom dodala nový rámec. Sny inšpirovali od nepamäti vedcov umelcov, filozofov. Vďaka patrí pritom do veľkej miery procesu hyperasociácie – v sne sa totiž prepájajú oblasti mozgu netušeným spôsobom, čo prináša intuitívne vhľady (príklad Kekulého objavu kruhovej štruktúry benzénu).
Hypnagogický stav – je medzistav medzi bdelosťou a spánkom, ktorý je mimoriadne bohatý na tvorivé vhľady (výtvarné diela, vedecké objavy). Tak prečo nevyužiť jeho potenciál?
Vedomie ako primárna realita
Niektoré filozofie (advaita, buddhizmus) tvrdia, že vedomie je prvotné a svet je iba jeho projekciou. Penrose–Hameroff a panpsychizmus: vedomie je základnou vlastnosťou reality, prítomné aj v snovej projekcii. Súčasné hypotézy simulácie s tým suhlasia a naznačujú, že žijeme vo výpočtovom modeli, vytvorenom vyššou inteligenciou. Sen je pritom možno paralelnou vrstvou tej simulácie. Uvedené myšlienky spochybňujú „objektivitu“ sveta a dávajú dôraz na subjektívnu skúsenosť. Alebo ako raz povedal Merleau-Ponty: svet zažívame vždy iba „odniekiaľ“ a nikdy nemáme prístup k „veciam o sebe“ mimo vnímania.
Záver: prebudenie v sne
Ak je všetko, čo vnímame, prechodné, snové a podmienené, potom nie je dôležité „zobudiť sa zo sna“, ale prebudiť sa v ňom. Vedomie môžeme vnímať skôr ako proces, nie ako produkt; svet môžeme vnímať skôr ako otvorený priestor a nie ako uzatvorený systém. Jeden vedomý nádych, jedno jasné „tu a teraz“ môže byť prvým krokom ku bdelému životu – či už sa to odohráva v sne alebo mimo neho.
Výzva
„Nezobúdzaj sa len zo sna. Zobuď sa v ňom.“
Tenzin Wangyal Rinpoche
Lucidné sny ako kultivácia vedomia
Otázky snivcov na tému lucidných snov.
Jozef Gondol
Prax lucídnych snov je špecifická a veľmi hlboká spirituálna prax, v ktorej sa zbiehajú všetky praxe na spoznávanie reality aká naozaj je, aj spoznávania seba samého. Pretože v konečnom dôsledku to JE to isté. Toto poznanie, sa v realizácii otvorí každému spontánne samé.
Veľmi hlboká je aj preto, lebo nájsť v sebe základný pokoj a tým nejakým spôsobom aspoň minimálny zdroj sebelásky je možný akoukoľvek meditáciou, psychohygienou či jógovým cvičením, ale prostredníctvom praxe lucídnych snov je možné dospieť až k poznaniu úplnému.
Činy vykonané v sne na nás pôsobia rovnako, ako činy vykonané v bdelom stave. A naopak, činy vykonané v bdelom stave pôsobia rovnako aj na snové vedomie. Pri neprebudenom stave sa nám tieto dve úrovne javia ako nezávisle operujúce jednotky, napríklad hlbšie, plytšie, vnútorné, vonkajšie, alebo ako nevedomie a vedomie.
Prax lucídnych snov je unikátna spirituálna prax tým, že je schopná v nás prepojiť zážitok z týchto dvoch rovín vedomia kontinuálne, teda vedomo bez prerušenia z jedného do druhého a opačne. Spoznávame naplno, že vedomie je vždy jedno a to isté a že jeho podstatu tvorí stav bez toho, čo pracovne nazývame ego. Tento vyšší stav realizácie je možný zakúsiť v lucídnych snoch v plnej miere.
Je jedinečná tiež tým, že v ňom môžte zachytiť celý prejav seba samého…:
-bdelého stavu
-snového stavu
-stavu neduality, kde už nerozlišujeme skutočnosť na já a ostatné
-a aj stavu, kde už neexistuje ani smrť, ani žiadne utrpenie a je tam plne prítomná neobmedzenosť vo všetkom
Výrazy ‚bdelé vedomie‘, ‚snové vedomie‘, ‚vedomie počas hlbokého spánku‘ tu nemusíme chápať doslovne, ale ako:
1. subjektívne vedomie vonkajšieho sveta, tj. naše obyčajné vedomie
2. vedomie nášho vnútorného sveta, tj. nášho myslenia, citov, prianí a chcenia, čo tiež označujeme ako naše duševné vedomie
3. vedomie v sebe samom spočívajúce, nerozdelené už na subjekt a objekt, nediferencovaná jednota, ktorá je označovaná v budhizme ako stav nerozlíšenej prázdnoty, v sanskrte šúnjatá.
Začne sa prejavovať úplným utíšením mysliacej mysle, proste miesto uvažovania tam máte zrazu Boží pokoj.
4. Naproti tomu štvrtý a najvyšší stav (v sanskrte turíja) bol popísaný rôzne, podľa poňatia, čo má byť označené za najvyšší cieľ alebo ideál. Podľa niektorých je to stav čistého bytia o sebe, podľa iných výstup do vyššieho bytia, alebo neosobný stav univerzálneho brahma. Podľa iných opäť neobmedzená sloboda a nezávislosť Ale všetci sa zhodujú v tom, že je to nesmrteľný stav prostý utrpenia, kde nie je ani zrodenie ani staroba, a čím viac sa približujeme budhistickej ére, tým je jasnejšie, že tento stav nemôžeme dosiahnuť bez toho, aby sme odložili všetko, čo predstavuje naše takzvané ja.
//posledný odstavec je pre profesionálne spracovanie prevzatý z knihy “Základy tibetskej mystiky” od Lama A. Góvinda//.
Podľa náuk o lucídnych snoch (ďalej len LS), v LS spoznávanie prebieha zhruba 9-10 x rýchlejšie ako na úrovni mysli, ktorej hovoríme bežná denná myseľ, čo môžem zo svojej praxe 100% potvrdiť. Je to tak preto, lebo všetky zmysly sú obrátené dovnútra a neťažia nás žiadne zákonistosti hmotného sveta ako je napr. starostlivosť o telo, jeho potreby, môžme v nich prechádzať hmotou, lietať, komunikovať s mŕtvymi, bytosťami z iných dimenzií aj vidieť javy budúcnosti. Je tam tiež oveľa väčšia jasnosť, tzn. schopnosť vhľadu do podstaty vecí.
Ako príklad dávam pohľad na peruánske náhorné kresby. Pri zemskej, na zemitej úrovni ich môžete skúmať ako chceme, vždy v nich nájdete len prekážky na pohyb, uvidíte len návršia, nánosy, či jamy a dlhé výkopy… ale ich skutočný význam spoznáte až vtedy, keď sa od nich dostatočne vzdialite, keď ich môžte vnímať z výšky niekoľkých stoviek metrov. Že sú istým druhov prejavu neobmedzeného, nekonečného spoločného vedomia. Akurát nevieme odčítať, čo chcel “vtedajší” autor vyjadriť, proste sme zabudli ich jazyk.
V LS preto 9-10x rýchlejšie a jasnejšie rozpoznávate vaše túžby, návyky, koncepčné, mysliace myslenie, emócie, pocity, ktoré sa v vás odohrávajú a vďaka tomu jasne porozumieť tomu, že to nie ste vy. Zisťujete, že tieto prejavy vesmírnych energií sú tu neustále, ale vy nimi nie ste. Nespochybniteľne zisťujete vlastnou skúsenosťou, čo nie ste. A neskôr aj to, čo ste. Takéto a iné veci umožňuje stav vedomia v LS vo vnímaní seba samého.
V hodne pokročilej praxi LS však ide o metódy, presahujúce akékoľvek prejavy v hmotnom svete včetne jadrovej a kvantovej fyziky.
Dám príklad:
V samsárickom svete, čo tu označujeme ako konzumný, konvenčný svet, vedomie prebýva v 6 stavoch bytia. V tibetčine sa nazývajú bardo – prechodný stav.
Sú to :
-Bardo života
-Bardo snového stavu
-Bardo meditácie
-Bardo umierania
-Bardo posmrtného stavu
-Bardo znovuzrodenia v sansare
Keď sa vám otvorí pole vedomia po smrti tela, a ste v ňom napríklad dlhšie ako 3-4 a viac dní, spoznávate sa v takom formáte, o akom nevie žiadna akadémia vied, ani profesorský inštitút psychológie a psychiatrie a napriek tomu sa týmto zážitkom až na pár výnimiek nikdo z nás, keď dozreje čas, nevyhne. Pre úplnosť, tieto výnimky tvoria ľudia, ktorým sa hovorí prebudení, ktorí spoznali už počas života svoju realizovanú, alebo lepšie – manifestovanú podstatu, teda prirodzenú žiarivosť.
Aj túto skúsenosť môžte v LS plne zažiť.
Tilopa (988–1069) indický plne osvietený mudrc, ktorý natoľko nepodliehal ilúzii o nemennosti hmoty, že sú dochované o jeho živote také fakty, že vedel oživiť mŕtve ryby prehlásil, že pre človeka, ktorý je zbehlý v poznaní o skutočnosti aká naozaj je, nepredstavuje smrť skutočné umieranie, ale v skutočnosti je cestou k osvieteniu.
Smrť neznamená koniec. Je bránou, skrze ktorú môžme dosiahnuť oslobodenie z odvekých halucinačných návykov o sebe aj celej skutočnosti.
Najväčší význam hlbokých LS je práve v tejto oblasti, pretože LS sú takmer identický stav vedomia ako v posmrtnom stave. Ak sa toho dotknete, ak sa lucidita v snoch vo vás prejaví – čo je zároveň nezpochybniteľné znamenie, že sa to stalo vašou súčasťou, v posmrtnom barde určite rozpoznáte, že bardické javy nie sú skutočná realita, ale vaše vlastné vízie ako snové deje v LS, ktoré sa vám môžu javiť niekedy krajne nepríjemné, až ohrozujúce. Keďže však viete, že to je sen, čo je podstata lucidity, je všetko za každých okolností OK.
Tým, že sa s nimi prestaneme identifikovať, že nie sme naše staré návyky, ani nimi vyvolané deje, ktoré nám odjakživa spôsobovali utrpenie, sa od nich môžme oslobodiť. Tak ako je to možné v snoch ak sú lucídne, tak aj pri stretnutí so smrťou v pokračovaní bytia, ktoré nie je ničím ohraničené.
Potom už nebudeme musieť pokračovať v zaužívanom vzorci a opäť byť len konzumentom tohto sveta, v ktorom keď sme chytení, sme v ňom nútení žiť ako jeho obeť. Spoznanie skutočnosti aká naozaj je nám dá samé nový spôsob života.
Naprostú slobodu.
Tenzin Wangyal Rinpoče, významný tibetský učiteľ, ktorý je špecialista na náuky o lucídnych snoch (ďalej len LS) uvádza, že učenie o LS je kultivácia vedomia počas spánku a ktorá pomáha prelomiť negatívne vzorce, znížiť strach a priniesť väčšiu jasnosť a slobodu do každého okamihu – vo dne aj v noci.
Alebo ako hovorí známy psychológ Pjér la še’z – “v LS máme vedomú voľbu, môžme si v nich našu reakciu vybrať. Medzi nevedomím (nekontrolovatelnými návykmi) a vedomím v nich prebieha veľmi dobrá komunikácia. Keď túto skúsenosť prevedieme do bežného života, naše zámery nám pôjdu lepšie realizovať, lepšie s nimi dokážeme pracovať.”
Kažkopádne na akejkoľvek úrovni je to vzácne účinná náuka, ako opustiť svet vnútornej aj vonkajšej ťažoby.
Rád by som spomenul rozdiel medzi už prebudenou vnútornou luciditou, jasnosťou a luciditou v dohodnutých hrách, napríklad v konšteláciách ako terapii, kde si hráme postavy, s ktorými nemáme prijaté vzájomné správanie. V hre je prejavom lucidity to, že v každom okamihu viete čo sa deje, že to je hra a môžete si vybrať postoj ku všetkému. No môžete na to zabudnúť ako v prípade, keď muži hrajú futbal a opustia sa, keď prehrajú. Alebo ženy, keď pri príprave jedla na dôležitú oslavu zničia sviatočnú misu po babke. V prípade vnútorne prebudenej lucidite sa to už nedeje.
V takzvanom skutočnom živote to tiež hráme, len sa v tom ešte častejšie strácame ako v dopredu vedomo dohodnutých hrách. Nenarodili sme sa tu totiž ako manželia, nevlastníme sa tu ako šéfovia a zamestnanci, ani ako rodičia a deti. Keď niekoho blízkeho stratíte, alebo vám umrie, okamžite túto pravdu rozpoznáte. Áno, je nám veľmi blízky naďalej, ale spoznáme, že sme ho nikdy nevlastnili.
V LS je možné zažiť aj prirodzenost mysle, teda realizáciu seba samého – spoznania, čo skutočne sme. V jej manifestácii zažívame, že sme číre, seba vedomé neopísateľne žiarivé a neopísateľne láskyplné svetlo, v ktorom toto uvedomenie aj žiarivosť vznikajú samé od seba, v ktorom spoznávame, že toto uvedomenie a žiarenie je jedno a to isté a v ktorom je všetko – všetky javy, bytosti a poznanie obsiahnuté vo vzájomne spojenej úplnosti. Preto ju mnohé filozofie nazývajú Božstvo, Boh. V jej latentnej podobe sme dokonalý všetko naplňujúci kľud a pokoj.
Prirodzenosť mysle sa bežne cíti viac ako milujúce srdce naplnené láskavosťou ku všetkým a všetkému, ako nejaké jasné vnímanie čohosi. Tomu kto to nezažil, to však nikdy nebudete vedieť opísať. Je to nezdeliteľné, ako keď vám niekto chce opísať sviežosť citrónu. Môže vám 10 rokov o tom každý deň rozprávať, ale až po jeho ochutnaní vám je jasné, čo vám chcel povedať. Tak je to aj v realizácii seba samého – až keď sa spoznáme v úplnosti zároveň spoznáme, že nič nie je nemožné.
V zážitkoch spontánneho žiarenia, keď zažijete manifestáciu svojej prirodzenosti, čo je najvyššia úroveň lucidity sa o ňu už nemusíte starať, tam sa lucidita stará samá o seba.
Všetky príklady a vysvetlenia sú určené pre mysliacu myseľ, ego, aby ich upokojili, neutralizovali. Ničoho hlbšieho sa v nás nedotknú. Na to je nevyhnutný priamy prežitok. Príklad ho v človeku oživí len vtedy, ak ho už v minulosti mal a zabudol naňho. Mne sa to týmto pripomenutím podarilo oživiť za posledné 3 roky u dvoch ľudí, ktorým to tak zmenilo život, že sa to zaradilo pre nich (aj pre mňa) medzi najväčšie zázraky tohto sveta.
Jednej bytosti sa úplne rozplynul strach najväčší, strach zo smrti, druhá našla zmysel života vtedy, keď už nerozmýšlala o inom, ako ho len ukončiť . Som s nimi vo veľmi blízkom duchovnom spojení, preto to viem určite. Od nich. Keby to bol však aj len jeden človek za život, je to ako keby ste vytvoril nový vesmír. Pre niekoho to nemusí znamenať nič, pre mňa je to však najväčšie ocenenie v prospech našej prirodzenosti. Záleží na uhle pohľadu, môžme si každý vybrať… Každopádne má nedoziernu cenu o tom rozprávať, kde to je možné.
Stav žiarenia vlastnej prirodzenosti pri jej manifestácii, nie je stavom vytrženia ako majú ľudia pri prechode ohňom, alebo pri užití psychoaktívnych látok. Naopak, ste v dokonalej vnímavosti, všetko presne a jasne vidíte a aj viete o celej pravej skutočnosti. Je to stav dokonalej jasnozrivosti. Je to tak silné, že ak toto zažijete, nikdy na to nezabudnete, stále to bude vo vás prítomné. Je to prejav úplnej transformácie vedomia.
Príkladom takého spontánneho žiarenia vo vzťahoch je pre mňa prejav bezpodmienečnej lásky k dieťaťu. Keď ho tak milujete, v človeku nikdy nevznikne hnev, ani keď s ním v detskej hre 10 x za sebou prehráte. Naopak, veľakrát tomu aj sami radi napomôžete.
Napísané z osobne prežitých skúseností.
FOTODOKUMENTÁCIA
A ešte zopár foto pre predstavu atmosféry festivalu. /foto je od rôznych účastníkov, veľmi pekne ďakujeme/
